Zakladateľ festivalu Grape Juraj Podmanický o sebe hovorí, že je veľmi slobodný človek. A to aj vďaka „Grejpu“, ktorému sa posledných šesť rokov spolu s ďalšími ľuďmi venuje. Ak by ste mu však jeho slobodu chceli závidieť, je to zbytočné. Keď si Juraj dokázal zariadiť, aby bol slobodným človekom, určite to môžete urobiť aj vy. A nemusíte hneď zakladať festival. Pozrite sa spolu s nami do jeho krásneho a striedmeho bratislavského bytu, ktorý mu navrhol Ing. Martin Skoček (víťaz ceny CE.ZA.AR 2015 za najlepší interiér).

Čo robil Juraj Podmanický predtým, ako sa začal naplno venovať festivalu Grape?

Predtým som krásnych osem rokov študoval architektúru na STU – a nedokončil. Najskôr ma vyhodili na deskriptívnej geometrii – pozdravujem pani Meszárošovú. Potom som desať mesiacov robil v ateliéri Vitko Kobak, ale pre to, že som mal za sebou iba dva roky štúdia, mi nemohli dať žiadnu poriadnu prácu, čo ma takisto zvlášť nemotivovalo stať sa architektom. Každopádne im ďakujem za trpezlivosť a skúsenosti. Potom som urobil druhý pokus a dokonca sa mi podarilo spraviť bakalársku prácu z urbanizmu, ale keďže mi chýbala známka z angličtiny, ktorá sa mi neskôr zjavila v indexe, no na študijnom sa na to prišlo, bakalárom som bol vlastne iba nejaké tri týždne. Hlásiť sa na školu tretíkrát, na to som naozaj už nemal nervy. A hlavne – nedávalo by mi to zmysel –, venoval som sa v tom čase úplne iným veciam. Spoznal som tam však veľmi veľa fajn ľudí a tým, že som chodil do školy asi so štyrmi ročníkmi, poznám aj rôzne vekové kategórie študentov a absolventov.

Prečo si sa vôbec do školy po prvom vyhodení vracal, keď si vedel, že ťa to nebaví?

Bol som mladý a úprimne – nechcelo sa mi pracovať. Rodičia boli stále ochotní ma podporovať. Keď ma však vyhodili druhýkrát, sankcie sa dostavili a otec sa na mňa katastrofálne nahneval. V tom momente som bol nútený si niečo vymyslieť. Myslím si, že som rodičov vtedy veľmi sklamal. Verím, že druhýkrát by som sa k tomu už postavil inak.

Čo si si vymyslel?

Festival. Síce sme boli prvé dva roky v dlžobách, napožičiavali sme si veľa peňazí, ale ľudia nám dali dobrý signál, že sa im to páči, a mne sa doteraz darí živiť sa tým. 

Ako si prišiel na nápad, že by to mal byť práve festival?

Uvedomili sme si, že tu bola diera – na Slovensku chýbal stredne veľký festival. Predtým fungoval Hodokvas, ktorý však skrachoval, potom, samozrejme, Pohoda a za ňou niekde Žákovic Open. Množstvo ľudí jazdilo na podobné festivaly do zahraničia, tak sme si s Jančim Trstenským povedali, že by sme do toho mohli ísť. Pridali sa k nám ešte dvaja ďalší ľudia – jedného z nich menovať môžem, je ním David Urban, ktorý je zodpovedný za international booking, takže k nám vozí vždy tie najlepšie mená. A robí to nielen pre Grape, ale aj pre iné festivaly. Posledný z nás je tajný, o ňom hovoriť nebudem. Pozháňal nám sponzorov. Je pre mňa ešte doteraz záhadou, prečo to urobili, ale teším sa z toho. Jeden partner s nami dokonca zostal šesť rokov až doteraz.

Hneď prvý ročník sa pýšil celkom známymi menami. Ako sa vám to podarilo?

Röyksopp bola úplná náhoda a Subways taktiež. Vždy si pomáhame napríklad Szigetom alebo Frequency. Je dôležité, aby v našom dátume bol aspoň jeden veľký festival. Kapely si totiž bookujú vystúpenia hlavne tak, že pokiaľ hrajú napríklad v piatok na Szigete, máš šancu booknuť si ich na štvrtok alebo sobotu na svoj festival.

Bolo ťažké presvedčiť ich, aby prišli na neznámy festival?

Ani nie. Keď im zaplatíš, je im to jedno. Samozrejme, že už len ten názov niektorým mohol evokovať dožinkový festival s traktormi, šliapaním hrozna a kydaním hnoja. Napríklad aj názov máme viac-menej vďaka kapele Röyksopp. Potvrdili nám, že prídu a pýtali sa, ako sa teda volá ten festival. A my že Grape. Aj keď návrhov sme mali mnoho, napríklad Hafner prišiel so skvelým – Festival Jozefa Golonku.

Zaujme zahraničných umelcov Grape festival ako akcia, alebo len prídu, odohrajú a idú preč? 

Ako ktorí. Napríklad Hurts vystúpili z autobusu takí vyčesaní a nahodení, že mohli rovno ísť hrať a ich spevák Theo sa išiel hneď prejsť po festivale. Aj Charlotte zo Subways si požičala bicykel a tri hodiny sme ju nevideli. Väčšinou sú to mladí ľudia, takže sú zvedaví, ako to tam vyzerá.

Juraj, a ty si festivalový typ?

Už veľmi nie. (smiech)

„Nápad na blog Hemmet skrsol koncom roku 2013, keď sme hľadali projekt, na ktorom by sme mohli s Luciou spolupracovať. Keďže sa obidve venujeme fotografii, nápad bol jednoznačný – fotoblog. Nutnosťou však bolo odlíšiť sa od množstva stránok, ktorými nás internet denne zahlcuje, ako aj ponúknuť nejakú pridanú hodnotu. Začiatkom roku 2015 sa do nášho tímu pridali aj ďalší fotografi – Patrik, ktorého poznáte z občasných videí na Hemmete, Nora a Jakub – talentovaný mladý fotopárik a nadšenec Ivan. Prečo sme sa však rozhodli vôbec venovať energiu podobnému projektu? Množstvo zaujímavých ľudí, ktoré sa v našom okolí nachádza, ma presvedčilo, že treba mieriť pod povrch a nespoliehať sa na masové médiá a ich idoly. Treba dávať priestor ľuďom, ktorí ho majú nedostatok napriek tomu, že si ho zaslúžia. Lebo aj keď máme pocit, že sa okolo nás nič nedeje, opak je často pravdou. Hemmet síce znamená domov, my sa však oslobodíme od obydlí, poskytneme domov všetkému dobrému a ukážeme vám množstvo jedinečných osôb v prostredí, ktoré je im najbližšie.“ - Zuzana Fajta, zakladateľka Hemmetu

Na návšteve sme boli aj u Romany Klimekovej, zakladateľky projektu pes v núdzi. Rozhovor s ňou si môžete prečítať tu.

Text: Zuzana Fajta
Foto: Nora Sapárová a Jakub Čaprnka