titulna foto david zidlicky MAIN LIVING AREAUFOTO

 

Svet oslávil storočnicu nemeckej výtvarnej školy Bauhaus, ktorej vplyv je neustále prítomný aj v dnešnej architektúre, dizajne a ďalších umeleckých smeroch. S kurátorom a majiteľom Flatgallery Andrejom Jarošom sme rozobrali jej históriu, filozofiu a prínos pre súčasnosť.

 

Všetko sa začalo presne pred sto rokmi v nemeckom Weimare, ktorý je spojený s dôležitými historickými a kultúrnymi udalosťami. Pôsobili tu mnohí významní filozofi a spisovatelia ako Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller, Johann George Herder, Johann Gottlieb Fichte. Navyše, po prvej svetovej vojne v tomto mestečku panoval relatívny pokoj (na rozdiel od Berlína), a tak sa vytvorili ideálne podmienky na budovanie základne nového umeleckého myslenia inšpirovaného funkcionalizmom. Napriek tomu, že mnohí Bauhaus vnímajú ako „školu architektúry“, jeho záber je omnoho širší. Nejde len o známe architektonické skvosty alebo ikonický produktový dizajn ako „rúrkové“ kreslo Wassily Chair od Marcela Breuera, lampu Williama Wagenfelda a Carla Jakoba Juckera, alebo farebné stoly Josefa Albersa. Išlo o reformu dovtedajších prístupov v tvorbe, kde sa kládol dôraz na individuálny prístup a modernu. Bauhaus výrazne ovplyvnil modernú architektúru a moderný dizajn od začiatku 20. Storočia a jeho vplyvy a inšpirácie sú dodnes viditeľné a silné vo viacerých smeroch. Filozofia/ideológia sa spája so vznikom a formovaním moderny a poukazuje na tieto signifikantné znaky: základné farby (červená, žltá, modrá), základné formy (štvorec, trojuholník, kruh), nábytok z ohýbaných oceľových trubiek ako aj funkcionalizmus, respektíve purizmus. Pre architektúru Bauhausu je typická takmer úplná absencia ozdobnosti/ornamentu a funkčne navrhnuté asymetrické pôdorysy so starostlivo komponovanými dispozíciami a sofistikovane rozmiestnenými hmotami. Vo veľkom sa začali požívať rôzne priemyselné prefabrikáty ako napríklad betón, oceľ, sklo.

Založenie

Začiatky Bauhausu možno nájsť ešte v umeleckopriemyselnej škole, ktorú založil belgický architekt Henry Van de Velde v roku 1906 vo Weimare. Na sklonku svojej akademickej a pedagogickej kariéry sa belgický umelec rozhodol pre svojho nástupcu, ktorým sa stal začínajúci architekt Walter Gropius. Počas prvej svetovej vojny bol tento výberový proces pozastavený a pokračovalo sa v ňom až po jej skončení. Keď v roku 1915 zavreli Školu umeleckých remesiel, vyučovalo sa už len na Akadémii výtvarných umení, na ktorej mal vzniknúť samostatný odbor zameraný výučbu architektúry. Walter Gropius požiadal o zlúčenie oboch škôl do jednej inštitúcie, pričom obe školy tomu vyhoveli. V apríli 1919 tak vznikol oficiálne Bauhaus vo Weimare a Walter Gropius bol jeho prvým riaditeľom.

 

007 VT Copyright david zidlicky MAIN LIVING AREA

 

Forma výučby

Ideou školy bola nadväznosť na stredovekú tradíciu stavebných hutí (bauhütte), respektíve kláštorných škôl ako duchovných komunít a strážcov vtedajšej vedy. Už v prvom programe školy z roku 1919 sa uvádzala základná filozofia a princípy tejto školy, s dôrazom na jedinečný koncept, v podobe zlúčenia výtvarného umenia a umeleckých remesiel pod vedením architektúry. Dôraz sa pritom dával na kolektívny charakter výsledného produktu. Každý jeden študent Bauhausu, podľa učebných osnov sa musel najprv oboznámiť s vlastnosťami materiálu ( kameň, drevo, hlina, sklo, textil), následne sa zameral na nejaké remeslo a po absolvovaní skúšok získal tzv. výučný list. Zavŕšením štúdia a všeobecným základom bola architektúra. Tradičná výučba klasickej architektúry vychádzala zo štúdia teórie dejín architektúry, pričom výrazný význam sa pripisoval na získanie kresličských a technických zručností. Štúdium stavebných konštrukcií a statika stavieb, však vtedy bola iba okrajovou záležitosťou. Pedagógovia Bauhausu naopak zaviedli pre študentov koncepčne nový prístup k projektovaniu, zdôrazňujúci význam konštrukcií a aplikáciu nových technológií ako napríklad elektrické siete, centrálne vykurovanie, vzduchotechniku,.... Neskoršie sa však vedeniu Bauhausu vyčítalo, že kreslenie a štúdium dejín architektúry bolo pre ich študentov považované za zbytočnosť.

1. škola Bauhasu: Weimar (1919 – 1925)

Prvý riaditeľ a zakladateľ Bauhasu, Walter Gropius chcel vytvoriť novú architektúru odrážajúcu aktuálnu spoločensko-sociálnu situáciu, ktorá nastala po ukončení prvej svetovej vojny. V roku 1919 publikoval manifest Bauhausu, ktorý bol zameraný na protiakademické reformy na umelecké školy. Hlavnou požiadavkou manifestu bola intenzívnejšia spolupráca umelcov a remeselníkov. V ranom období Bauhausu bola zavedená prísna organizácia štúdia, od ktorej sa v zásadných bodoch nikdy neupustilo: po úspešnom vykonaní prijímacích skúšok všetci študenti absolvovali jednoročnú spoločnú prípravku, počas ktorej dostali základy výučby zo zameraním na prácu s farbami, materiálmi, štruktúrami a nadobúdali praktické zručnosti priamo v praxi. Po absolvovaní prípravky sa rozdelili podľa prvotných výsledkov a inklinácií do ateliérov jednotlivých odborov (maľba, keramika, textilný dizajn , nábytkárstvo, priemyselný dizajn).
V období 1919 až 1923 bol Bauhaus pod výrazným vplyvom nového maliarského štýlu - expresionizmu. Neskoršie, keď Gropius hovoril o škole, túto fázu prehliadal a paradoxne vplyv vantgardného hnutia De Stijl úplne odmietal. Po roku 1923 Bauhaus začal uprednostňovať minimalizmus a funkčnosť v podobe novovznikajúceho funkcionalizmu (spolupráca s protiexpresionisticky zameraným hnutím Neue Sachlichkeit). Vo februári 1924 Sociálni demokrati, ktorí podporovali Bauhaus, stratili vedúce postavenie v parlamente v prospech národniarov. Gropius bol pri podpise zmluvy v roku 1925 prinútený súhlasiť so skráteným finančným rozpočtom. Následkom čoho sa rozpočtové prostriedky na chod školy ukázali ako nedostačujúce, príjmy z produkcie dielní a školného boli nižšie ako sa predpokladalo a výdaje na budovu Bauhaus boli naopak príliš vysoké. Gropius musel preto hľadať alternatívne zdroje financovania na normálny chod školy. Koncom marca 1925 Gropius oznámil zatvorenie Bauhausu.

 

 

2. škola Bauhausu: Dessau (1925 – 1932)

Keď sa v roku 1924 Bauhaus pod tlakom konzervatívcov a pravičiarov musel z Weimaru vysťahovať do Dessau zmenil sa aj názov školy na Vysoká škola priemyselného tvarovania, a začala sa tak nová etapa. Program Bauhausu bol preformulovaný a väčší dôraz sa kládol na syntézu umeleckej tvorby a priemyslu (oproti predošlému dôrazu na remeslá). V roku 1927 Walter Gropius oslovil Hannesa Meyera, aby prišiel do školy v Dessau a viedol novozriadeného oddelenie architektúry. Gropius zaťažený organizačnou prácou v rámci školy, ako aj neustálymi útokmi voči svojej osobe i Bauhausu sa rozhodol v roku 1928 odísť zo školy. Po jeho odchode do funkcie riaditeľa školy Bauhaus nastúpil inovatívny Hannes Meyer. Pričom postupne zaviedol mnoho zmien, z ktorých najviac sa kládol dôraz na rozšírenie teoreticko-vedeckého základu výučby a celkové ideové podchytenie v umeleckej tvorbe. Prednášať na škole boli pozývaní viacerí odborníci a špecialisti v danej dobe ako napríklad vynikajúci akademici z oboru filozofie, psychológie, fyziky a iných rýchle rozvíjajúcich sa vied. Napríklad aj známi český výtvarný teoretik Karel Teige. Počas riaditeľovania Hannesa Meyera sa v dielňach Bauhasu začali produkovať „štandardné produkty“ úžitkového dizajne. Nové štandardné produkty boli koncipované a vyrábané tak, aby boli užitočné a zároveň aj cenovo dostupné pre široké vrstvy obyvateľstva. Taktiež Meyer zvýšil počet študentov školy na 200 študentov, čím škola stratila elitárske postavenie a Bauhaus sa stal prístupný aj pre proletariát. Meyerovo pôsobenie v riaditeľskej funkcií vyvolávalo mnoho konfliktov ako aj nevôľu zo strany študentov, či profesorského zboru školy. Ako veľký zástanca a stúpenec puristického funkcionalizmu nemal veľké pochopenie pre estetický program, a tak nakoniec H. Bayer a M. Breuer donútil k odchodu zo školy. Meyer navyše nadväzoval a udržiaval mimomanželské vzťahy so študentkami, čo vyvolávalo pobúrenie nielen na škole , ale aj v meste medzi obyvateľmi. Takýmto spôsobom postupne prichádzal osvoju autoritu a vedúce postavenie na škole. V roku 1930 bol nakoniec Meyer odvolaný z funkcie riaditeľa a na jeho miesto bol menovaný uznávaný nemecký architekt Mies van der Rohe. Novomenovaný riaditeľ školy, Mies van der Rohe si udržiaval dostatočný odstup od politiky ako aj rôznych ideológii. Ako nový riaditeľ Bauhausu bol však vystavený množstve problémov. Veľké verejné stavebné zákazky boli zriedkavé a navyše aj mesto obmedzovalo finančné prostriedky určené pre Bauhaus. Tiež musel čeliť narastajúcej kritike miestneho obyvateľstva, ktorý prechovávali nevraživosť voči Bauhuasu v Dessau.

3. škola Bauhausu: Berlín (1932 – 1933)

V roku 1932 sa opakujú pomery známe z prevej školy vo Weimare a Bauhaus je nútený presídliť sa do Berlína, pričom sa zmenil aj status školy zo štátnej na súkromnú. Vďaka zhoršujúcej sa politickej situácii existencia školy trvala len niekoľko mesiacov. Po oficiálnom nástupe nacizmu k moci bola škola obvinená z „boľševickej rozvratnej činnosti“ a pod tlakom verejnosti a intervencie vedúcej politickej strany okolnosti prinútili učiteľský zbor v apríli 1933 Bauhaus rozpustiť a školu úplne zatvoriť.

Pokusy o znovuzrodenie Bauhausu

Po zatvorení Bauhausu sa uskutočnili po skončení druhej svetovej vojny viaceré pokusy o jeho obnovu. Najdôležitejším z nich je bývalá Vysoká škola výtvarná v juhonemeckom meste Ulm, založená v roku 1950 švajčiarskym študentom Bauhausu Maxom Billom. Sľubne sa rozvíjajúca škola sa po kríze v učiteľskom zbore stala súčasťou technickej univerzity v západonemeckom Stuttgarde v roku 1968. Z podnetu Waltera Gropiusa bol v roku 1960 založený archív výskumného a dokumentačného strediska Bauhaus v západonemeckom Darmstadte. Bývalý pedagóg Bauhasu, László Moholy-Nagy sa tiež pokúsil o obnovu školy, čo sa mu podarilo na jeden rok v meste Chicago pod názvom Nový Bauhaus.

Filozofia a prínos Bauhausu

cieľom bolo vychovávať novú generáciu univerzálnych umeleckopriemyselných umelcov, ktorí boli schopní vytvárať jednotné životné prostredie vo všetkých výtvarných oblastiach a pre všetkých v súlade s architektúrou ako celkom, pričom každý študent Bauhausu sa musel vyučiť niektorému umeleckému remeslu. Škola mala ideologicky vždy k ľavicovému, sociálnemu zmýšľaniu teda následne aj k progresívnemu a avantgardnému ruskému konštrukcionizmu. Idea hlásala, že všetky výrobky mali byť lacné a krásne, dostupné pre každého pracujúceho človeka. Význam Bauhausu spočíva hlavne vo jedinečnej výukovej metóde, ktorá dnes zovšeobecnela takmer na všetkých architektonických školách ako výborné uvedenie do moderných výtvarných a konštruktívnych princípov. Táto progresivita bola prítomná tiež vo výučbe a výchove poslucháčov na konkrétnych úlohách pre reálnu prácu. Nezanedbateľná bola aj publikačná činnosť pedagógov ako boli Marcel Breuer, Paul Klee, Ludwig Hilberseimer, ale tiež aj séria Bauhausbücher, ktorá značnou mierou prispela k šíreniu nových výtvarných koncepcií u širokej verejnosti, najmä mládeže.

Významné osobnosti Bauhausu

Pod Gropiovým vedením sa v Bauhause od samotného začiatku, teda založenia školy sústredili najfundovanejší pedadogógovia, predstavitelia európskeho moderného umenia: Johannes Itten, Wassily Kandinsky, Paul Klee, László Moholy-Nagy, Oskar Schlemmer a ďalší. Zo skupiny architektov to boli Marcel Breuer, Mies van der Rohe, Mart Stam, a ďalší. Po odchode Waltera Gropiusa z Bauhausu v roku 1928 tu pôsobili iba dve významné pedagogické osobnosti (ak sa neberie v úvahu Hannesa Meyera a Mies van der Rohe) – urbanista Ludwig Hilberseimer a fotograf Walter Peterhans, oba prijatí Hannesom Meyerom v roku 1929. Ženy zohrali iba okrajovú rolu, no napriek mali tomu aj v pedagogickom zbore svoje zastúpenie a tvorili základ tvoriaceho sa feministického hnutia medzi umelkyňami. Tu treba spomenúť napríklad fotografku Florence Henri, ktorá pôsobila v Bauhause jeden semester. Erna Niemeyerová sa neskôr preslávila ako autorka a fotografka pod menom Ré Soupault. Na škole taktiež študovalo mnoho cudzincov, napr.: bratislavský architekt Ladislav Foltýn, český architekt Zdeněk Rossmann, ktorý tieto vedomosti importovali k nám do bývalého československa v podobe dnes už kultovej škole ŠUR ( Škole umeleckých remesiel v Bratislave).

 

COS Archive Editions Inspired By Bauhaus 4

 

ŠUR-ka v Bratislave

Aj na Slovensku sme mali umeleckú školu typu „Bauhaus“, ktorá bola založená v roku 1928 v Bratislave. Škola vznikla ako Škola umeleckých remesiel a jej zriaďovateľom bola Obchodná a priemyselná komora mesta Bratislavy. Svoju výučbu ŠUR začala v školskom roku 1928/29 otvorením kurzov kreslenia a reklamy. Metodikou a zameraním programu škola vedome nadviazala na nový európsky prúd, ktorý vytýčil avantgardný nemecký Bauhaus. V roku 1937 Karol Plicka spolu s riaditeľom školy Josefom Vydrom a Františkom Trösterom predstavili návrh, podľa ktorého by na Škole umeleckých remesiel okrem oddelenia odevnej kultúry a oddelenia maliarskeho, grafického, reklamného, aranžérskeho, keramického, "drevorobného", "kovorobného" či fotografického, existovalo aj úplne nové filmové oddelenie. Kinematografický odbor v Bratislave bol v Európe treťou školou pre filmárov po rímskom Centro sperimentale di Cinematografia (Experimentálne filmové centrum, 1935) a moskovskej škole Vsesojuznyj gosudarstvennyj institut kinematografii (Všezväzový štátny inštitút kinematografie, 1919).

 

 

Zakladateľom, organizátorom a prvým riaditeľom ŠUR sa stal Josef Vydra, umelec, historik a popredný teoretik ľudového umenia, uznávaný etnograf a pedagóg. Spolu s ním tu svoje vedomosti a skúsenosti odovzdávali osobnosti slovenskej a českej umeleckej avantgardy: Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Jaromír Funke, Ladislav Kožehuba, Karel Plicka, František Tröster, Júlia Horová, František Reichental, Zdeněk Rossmann, Ferdinand Hrozinka a ďalší. Kým v Nemeckej ríši bola avantgarda a jej reformné snahy definitívne umlčané už v roku 1933 zatvorením školy Bauhaus v Berlíne, bratislavská Škola umeleckých remesiel sa mohla nerušene rozvíjať v rámci demokratického Československa až do roku 1939. Avšak ani tu sa nedá hovoriť o skutočnom rozvoji, keďže dôsledky Veľkej hospodárskej krízy a zároveň aj zhoršujúca sa politická situácia v štáte mali negatívny dopad aj na samotný chod bratislavskej školy. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam sa v posledných rokoch existencie ŠURky podarilo zaradiť do učebného plánu denné kurzy aranžovania a módy, vzniklo už spomínané filmové oddelenie a celkovo tak môžeme hovoriť o čoraz väčšej profesionalizácii. Výsledkom bola intenzívna prezentácia študentských prác nielen doma, ale aj v zahraničí. V roku 1937 sa podarilo bratislavskej ŠUR-ke usporiadať výpravnú výstavu v pražskom Umeleckopriemyselnom múzeu, no za najväčší úspech však možno považovať jej účasť na Svetovej výstave v Paríži v tom istom roku. Koncom roka 1938 boli všetci pedagógovia českej národnosti odvolaní zo svojich funkcií, a nakoniec boli prinútení opustiť novovznikajúci Slovenský štát. Bratislavská ŠUR-ka tak stratila svoje vedenie - profesionálny pedagogický zbor ako aj samotného riaditeľa, ktorý poctivo dbal o jej moderné smerovanie. Novým riaditeľom sa slovenský výtvarník Ľudovít Fulla, no ani v jeho silách nebolo školu zachrániť. K októbru 1939 bola Škola umeleckých remesiel v Bratislave bola tak po vzore berlínskeho Bauhausu definitívne zatvorená a Slovensko tak prišlo o jedinečnú školu, ktorá mala dobré renomé aj v zahraničí. Po skončení vojny sa ukázala potreba zriadiť jej náhradu a to v podobe Školy umeleckého priemyslu. Činnosť ŠUP-ky sa obnovila v rozsiahlej historickej budove bývalého Evanjelického lýcea na Palisádach. Škola bola po nežnej revolúcii v roku 1989 premenovaná na školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, ktorá funguje dodnes a je tak najstaršou výtvarnou umeleckou školou na Slovensku.

 

                                                                                                         

 k vizitkeAndrej Jaros by Martin ČrepPEREX

Vizitka: Andrej Jaroš 

Absolvent magisterského štúdia na Katedre dejín umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave s diplomovou prácou „Bratislavské pasáže“ v roku 2004. V rokoch 2012 – 2017 navštevoval externé doktorské štúdium v Ústave pre dejiny umenia Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, pričom sa venoval výskumu témy dizertačnej práce – Kúpeľné objekty z medzivojnového obdobia na Slovensku od českých architektov. Počas rokov 2009 – 2012 pôsobil ako šéfredaktor magazínu Season Report. V roku 2012 založil spoločne s režisérom Albertom Vlkom v centre Bratislavy bytovú galériu Flat gallery, kde dodnes pôsobí ako hlavný kurátor. Priebežne publikuje príspevky v odborných periodikách, ako napríklad Monument Revue, Fórum Architektúry, Projekt, R_U_D, Flash Art. Okrem toho sa venuje problematike ochrany pamiatok na Slovensku.

 

 

 


Text: Andrej Jaroš
Foto: Bauhaus-Archiv / Museum für Gestaltung, Foto studio Bartsch, Vila Tugenthat - David Židlický

 

Prečítajte si tiež: 

Kreslá z celého sveta slúžia ako dobrý relax        Ako sa starať o sedačku, aby vydržala niekoľko rokov

adam nathaniel furman nove art deco                     Top trendy v byvani paul weaver nWidMEQsnAQ unsplash