Udržateľná a energeticky efektívna architektúra je už dlhšie „požiadavkou dňa“, napriek tomu jej však venujeme pomerne málo pozornosti pod zámienkou, že ide o mimoarchitektonické problémy. 

Neraz sa medzi architektmi stretávam s názorom, že požiadavky na udržateľnosť a energetickú hospodárnosť sú pre tvorcu obmedzením, že „zabíjajú poéziu architektúry“, limitujú tvorivosť, vedú k škaredým a nudným stavbám, či pri rekonštrukcii nivočia pôvodné architektonické hodnoty. To môže byť pravdou – vidíme mnoho nepodarených novostavieb, aj zle obnovených budov. To však nie je vina ich „zelenosti“, ale dôsledok nedostatočnej invenčnosti a tvorivosti projektanta – alebo často len jeho neochoty naučiť sa elementárne zásady energeticky úspornej a k prostrediu ohľaduplnej architektúry. 

Mnohých, aj dobrých architektov, viac zaujíma ich ego, než hodnoty, ktoré si spoločnosť začína čoraz viac uvedomovať a spája ich pod hlavičkou udržateľnosti. Ja to však vidím jednoznačne: udržateľnosť (prevádzková efektívnosť, nízke náklady životného cyklu, ohľaduplnosť k prostrediu a v neposlednom rade kvalitné napĺňanie reálnych potrieb užívateľov a vytváranie zdravého vnútorného prostredia)  je podmienkou kvalitnej architektúry. Pravda, podmienkou nutnou, nie však postačujúcou: zlý architekt spravidla vytvorí zlú architektúru aj vtedy, ak ide o „zelenú“ a úspornú stavbu.  

Nesmieme pritom zabúdať ani na druhý pól problému: „krása“ je podmienkou udržateľnosti architektúry. Škaredá stavba sa spravidla neudrží dlho v našom prostredí a nedožije sa vysokého veku: skončí ako hromada stavebného odpadu desaťročia pred uplynutím jej fyzickej životnosti, čo znamená, že jednorazové náklady na jej výstavbu a likvidáciu sa rozložia na pomerne málo rokov užitočnej prevádzky. Škaredá stavba je teda drahá stavba, aj keď sa investorovi podarilo ušetriť pár tisíc eur na projekte...

Zdravo, úsporne, pekne

Zdravá a úsporná architektúra by sa nemala stať mimoarchitektonickou záležitosťou – to však reálne hrozí, ak sa k nej architektonická obec obráti chrbtom, rezignuje na svoju úlohu nositeľa progresu a ocitne sa v obdobnej pozícii, v akej boli zástancovia historizujúcich neoslohov v čase nástupu funkcionalizmu: architekt presvedčený o svojej tvorivej nadradenosti maľoval na výkresy štukatúru fasády, no stavby reálne navrhoval a viedol palier bez „umeleckého“ vzdelania, no schopný zvládať reálne požiadavky doby. Moderná architektúra vznikla ako reakcia na tento stav, dnes sa však ocitá v podobnej kríze ako niekdajší „fasádnici“. 

Tým sa dostávame k dnešku. Mnohí dnešní architekti úprimne veria, že úsporné domy „v štandarde 2020“ (teda zhruba v štandarde dnešných pasívnych domov) obmedzia ich tvorivú slobodu. Majú pravdu – ich slobodu však obmedzuje trebárs aj statika a dokážu sa s tým vyrovnať, nutnosť používať steny a stĺpy nevedie k nudnosti stavieb. Ich pochybnosti často vyplývajú z „urbánnych mýtov“, že úsporné domy musia mať malé (a neotvárateľné) okná, že nemôžu byť vôbec členité, že sú zotročené premnoženou technikou či požiadavkami na insoláciu. Nechce sa mi s takýmito hlúposťami opakovane polemizovať,  logické argumenty v podobných diskusiách spravidla zlyhávajú. 

Čo je pasívny dom?

Pasívny dom je výsledkom snahy postaviť energeticky úsporný dom pomerne lacno, s minimom techniky, ideálne bez potreby vykurovacieho systému na zabezpečenie tepelnej pohody v zime. Dosahujeme to veľmi dobrou tepelnou izoláciou, konštrukciami bez tepelných mostov, prevládajúcim zasklením orientovaným na južnú stranu pre pasívne využívanie slnečného žiarenia a utesnením pre minimalizáciu tepelných strát infiltráciou. Čerstvý vzduch je spravidla privádzaný riadeným vetraním s rekuperáciou tepla.  

Dosiahnutie optimálnej tepelnej pohody čisto „pasívnym“ spôsobom nie je v našich klimatických podmienkach reálne, potrebujeme minimálne doohrev privádzaného vzduchu, častejšie však inštaláciu ďalšieho rozvodu tepla. Môžeme očakávať, že s vývojom komponentov s lepšími tepelnoizolačnými vlastnosťami (napríklad vákuových zasklení) sa viac priblížime k méte zjednodušenia techniky.

Pasívny dom (podľa definície Passivhaus Institut Darmstadt, Dr. Wolfgang Feist) je budova s veľmi nízkou potrebou energie na prevádzku, ktorá pri zabezpečovaní požadovanej tepelnej pohody spĺňa tieto základné požiadavky: merná potreba tepla na vykurovanie/chladenie (MPT) najviac 15 kWh/m².a (a/alebo merná tepelná strata najviac 10 W/m²), zmeraná vzduchová priepustnosť konštrukcie („Blower-Door Test“ - BDT) n₅₀ najviac 0,6 h^-1, maximálna potreba primárnej energie (MPPE) najviac 40 kWh/m².a (pre vykurovanie, prípravu OPV, vetranie a pomocne technické zariadenia) a 120 kWh/m².a vrátane osvetlenia a domácich či kancelárskych spotrebičov.

Text: Henrich Pifko
Foto: Passive House Institute, Matthew Tinder