„Rýdzo slovenský alebo český nábytok nikdy neexistoval. Dizajnéri na vývojových pracoviskách aj v minulosti sledovali svetové trendy a boli nimi ovplyvnení. Dôležitá je osobnosť autora, ktorá robí meno značke, firme i krajine,“ tvrdí bývalá riaditeľka slovenského centra dizajnu a kunsthistorička Katarína Hubová.

 

cs nabytok 01

Stolička MACA a knižnica ŠTÓS, Brik Kremnica

 

Pred desaťročiami bolo nábytkárstvo našou výkladnou skriňou. Ikony doby minulej ako Mier Topoľčany, Západoslovenské nábytkárske závody alebo Nový Domov zo Spišskej Novej Vsi poznali aj za hranicami Československa. Odvtedy sa mnohé zmenilo a sláva veľkých podnikov zašla. Zmenil sa i charakter nábytkárstva. „Keby sme sa pozreli hlbšie do minulosti, zistili by sme, že mnohí významní výrobcovia, a nie len nábytku, začínali ako malé stolárske dielne a úspešne rástli až do obrovských rozmerov. Bol to napríklad Thonet ešte v 19. storočí, UP závody v Brne v 20-tych rokoch 20. storočia, Tatranábytkáreň v Martine na prelome storočí. Prečo niektoré zanikli a iné prežili, je často otázkou vôle a schopností jedného - dvoch ľudí, a to platí aj pre súčasnosť. Vývoj dokazuje, že to, čo je pre nejakú dobu prínosom, v inej je príťažou, a preto sa i z veľkých fabrík opäť stali malé a dá sa predpokladať, že sa to v nejakom časovom horizonte zase zmení. Momentálne sú pre nás výhodnejšie malé a stredné podniky. Rozdelenie republík po roku 1990 znamenalo pre Slovensko neudržateľnosť množstva obrovských fabrík na výrobu nábytku. Zmenil sa trh – už to nebola len orientácia na východ, ale otvorili sme sa i na západ. Kvalita a množstvo, ktoré vyhovovali do roka 1989, odrazu neboli schopné konkurovať, nehovoriac už o dizajne. Nakoniec, ani prechod zo štátneho vlastníctva na súkromné neprebiehal vždy štandardne (mečiarovská éra privatizácie) a v pozíciách majiteľov veľkých tovární sa ocitli neskúsení ľudia, ktorým často išlo v prvom rade o zisk. Našli sa, samozrejme, aj výnimky,“ hovorí Katarína Hubová. Veľkým medzníkom bol rok 1989, keď sa otvorili nielen hranice, ale aj trh. „V tomto období mnoho slovenských výrobcov nábytku zaniklo, napríklad spomínané Západoslovenské nábytkárske závody Bratislava v roku 1996, Nový domov v Spišskej Novej Vsi v roku 1998 bol rozdelený na dve akciovky a tie v roku 2010 zanikli definitívne. Tatranábytkáreň Martin, založená na konci 19. storočia, neprežila rok 2008 a Tatra nábytok Pravenec (založený v roku 1952) rok 1992. Mier Topoľčany, predtým Drevoindustria, sa v roku 1999 transformoval na Decodom, ktorý je zatiaľ úspešný a Kodreta Myjava okrem iného stále vyrába nábytok aj z ohýbaných kovových trubiek. Zánikom množstva fabrík, nielen na výrobu nábytku, sme však stratili mnohé zručnosti, ktoré tu boli samozrejmé. Štruktúra priemyslu schudobnela a nemyslím si, že je úplne šťastná silná orientácia na výrobu, či skôr montáž, automobilov. Z hľadiska dizajnu je však najväčšia škoda, že zanikli aj vývojové pracoviská (Tatra nábytok Pravenec, Výskumný a vývojový ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu Bratislava), ktoré dávali príležitosť mnohým talentovaným dizajnérom (L. Gatiaľ, O. Čverha, M. Sepová, F. Jirák, J. Petřivý, J. Kunovská a ďalší). V súčasnosti firmy radšej spolupracujú skôr s jedným overeným dizajnérom a toľko výrobcov nábytku, aby sa uplatnili aj tí ostatní, už nie je,“ spomína na veľký zlom v československom nábytkárstve Katarína Hubová.

 

cs nabytok 02

Komoda STREAM, BRIK KREMNICA

 

NIE JE RETRO AKO RETRO

V súčasnosti sa opäť začína ceniť nostalgia, retro z čias socialistického Československa. Silnejúca úcta k tradíciám zvyšuje dopyt po „retro“ produktoch, nábytok nevynímajúc. Ľudia opäť objavujú krásu starých kusov, ale aj súčasný dizajn sa obzerá do histórie. No nie všetok nábytok zo socialistického Československa je hodný kopírovania a má cenu. „Retro štýl si vyberá z minulosti to najlepšie a zväčša ide o ikony – najmä z oblasti sedacieho nábytku, ktoré nie sú anonymné, ale majú svojich dizajnérov. Zvučné meno Bauhausu Marcel Breuer navrhol v 30-tych rokoch 20. storočia interiérové zariadenie z ohýbanej kovovej trubky pre Thonet (aj MartStam) a dnes vlastniť jeho kreslo či stoličku patrí k snom mnohých múzeí, zberateľov a milovníkov dobrého dizajnu. Thonet má stále v ponuke jeho návrhy. Alvar Aalto, fínsky dizajnér, ktorý tvoril hlavne v 30. – 60. rokoch 20. storočia, založil s manželkou špeciálny obchod s dizajnom Artek (1930), ktorý stále existuje a realizuje návrhy sedacieho nábytku a skla tohto svetovo uznávaného dizajnéra, z ktorého čerpali inšpirácie aj mnohí slovenskí a českí dizajnéri. Z československej scény je dizajnérskou osobnosťou v oblasti nábytku Jindřich Halabala. V rokoch 1930 – 1950 bol hlavným architektom UP závodov v Brne a učil i na STU vo Zvolene. Niektoré jeho kreslá sa stali kultovými a sú súčasťou dnešných domácností (aj mojej) a kúpiť ich na internete nie je až taká lacná a jednoduchá záležitosť. Nábytok je pre „retro“ veľmi vhodnou komoditou, a ten kvalitný je v podstate nezničiteľný. Príkladom je aj thonetovská ohýbaná stolička, ktorá sa vyskytuje aj ako ešte pôvodná, ale častejšie už ako stále vyrábaný evergreen z Ton-u Bystřice pod Hostýnem. Vzťah k minulosti a k „retro štýlu“ tu bol vždy a aj bude, je to však skôr menšinový záujem, preto sa bude vyrábať skôr v limitovaných sériách. Získať autorské práva tiež nie je úplne jednoduchá vec, lebo, ako sme už hovorili, za každým skvelým nábytkovým kusom je významná osobnosť dizajnéra,“ vymenúva kunsthistorička, ktorá potvrdzuje, že ruka v ruka s retro trendom ide aj udržateľnosť: „Pre malé a stredné podniky je určite výhodou dbať na vysokú kvalitu a pre zákazníka je dôležitá trvácnosť produktov, aby sa zbytočne nevyrábal, nekupoval a nevyhadzoval nový nábytok. V súčasnosti sa stále viac hovorí o dizajne pre všetkých (design for all), aby sa v jednom produkte zohľadňovalo čo najviac rôznorodých požiadaviek používateľov – handicapovaných, starších ľudí, detí atď. Také produkty sú menej náročné z hľadiska nákladov na energie a materiál, vývoj a prácu. Týka sa to však aj zodpovednosti samotných dizajnérov pri navrhovaní, čo okrem znalostí a kreativity často vyžaduje aj dávku empatie.“

 

cs nabytok 03

mmcite landscape compact

 

SILA MALÝCH A STREDNÝCH PODNIKOV

Veľkých nábytkárskych firiem je dnes len zopár, odvetvie je rozdrobené na desiatky menších firiem, ktoré väčšinou podnikajú len vo svojom úzkom regióne, a živnostníkov. Má väčší potenciál na trhu veľký nábytkársky podnik aké poznáme z našej minulosti, alebo menšia firma? „Dnes sú zaujímavé firmy, ktoré sú schopné vyvíjať a vyrábať vlastný produkt. Je to určite ťažšia cesta, ale z hľadiska rozvíjania intelektuálnych a manažérskych schopností potrebná. Pre malú krajinu sú určite výhodnejšie viaceré malé a stredné podniky. Sú flexibilnejšie, rýchlejšie reagujú na zmeny a môžu si skôr dovoliť aj vývoj produktov. A ak majú navyše dobrý dizajn, udržia sa dlhšie na trhu a môžu byť aj konkurencieschopné. Na druhej strane, rôzne populisticko-politické zákony ich môžu ohroziť viac ako tie väčšie firmy,“ vymenúva podmienky súčasných nábytkárov Katarína Hubová, ktorá si nemyslí, že konkurencia a lacné produkty z Číny po roku 1989 ohrozili naše veľké podniky. „To, prečo zanikli, nebol iba tento dôvod. Domáci zákazník rýchlo rozpoznal kvalitu. V 90. rokoch vznikli na Slovensku viaceré nábytkové firmy – značky a proces vzniku bol asi veľmi podobný aj v českom prostredí. Vznikali skôr ako malé projekty, často ich zakladali ľudia, ktorí síce neboli odborníkmi, ale chceli niečo vytvoriť pre spoločnosť i za cenu, že založili vlastné domy kvôli pôžičkám. Boli to jednotlivci a entuziasti. Z malých firiem o dvoch zamestnancoch sa za pár rokov stali stredné podniky s 30-timi, 50-timi a viac zamestnancami. Mnohí zo zakladateľov (Miro Marko – Domark) vyslovili okrídlenú vetu, že keby vtedy vedeli, do čoho idú, nikdy by sa na to neodhodlali. Bola to však veľmi zvláštne vypätá doba a pozitívne emócie boli bežné. Dnes už to tak nefunguje a ani nie je také jednoduché založiť si firmu. Mnohé z takto založených firiem prežili (Domark Žilina, Brik Kremnica, Javorina Spišská Belá, Mobilier Piešťany, MMcité Bílovice) práve vďaka svojmu špecifickému dizajnu a spolupráci s dizajnérom, resp. dizajnérmi a kvalitným produktom.“

 

cs nabytok 04

mmcite construqta

cs nabytok 05

príručný stolík BODI, JAVORINA

 

 

 

TAJOMSTVO ÚSPECHU

Vytrvalosť hŕstky československých nábytkárov nepoľavovala a postupne si vybudovali meno aj za hranicami. Aby sa však úspech naozaj dostavil, museli staviť na celkom nové prístupy k realizácii. „Českú firmu MMcité zakladali (1994) mladí absolventi dizajnu Radek Hegmon a David Karásek. V roku 1992 vyhrali súťaž mesta Zlín na mestský mobiliár, ale nemal ho kto vyrobiť. To bola motivácia na založenie dnes úspešnej firmy. Našli medzeru v sortimente nábytku a programovo a komplexne sa venujú exteriérovému mobiliáru. Sú úspešní doma i v zahraničí, a to vďaka skvelému dizajnu. Slovenská firma Brik (1993) na začiatku stavila na sériovú výrobu nábytku, a nie na zákazkovú. Prvé kusy nábytku a vlastne aj všetky ďalšie navrhol Ivan Čobej. Firma postupne rozšírila svoj sortiment i na čalúnený nábytok, spálne a kuchyne. Predáva aj v zahraničí. Podobne úspešnou je i ďalšia firma, Javorina (Leo Čelár) ktorá sa špecializuje na nábytok z masívneho dreva. V poslednom období rozvíja spoluprácu s viacerými dizajnérmi na Slovensku i v Čechách. Inou, a celkom úspešnou, formou sú malé štúdiá, ktoré si zakladajú samotní dizajnéri. V Čechách je väčší trh, čo sa odrazilo aj na ich väčšom počte. Napríklad dnes už ikonické štúdio Olgoj Chorchoj s dizajnérmi Michalom Froňkom a Jánom Němečkom. Oceňovaná Barbora Škorpilová založila Mimolimit. JiříPelcl má Ateliér Pelcl. Na Slovensku je situácia zložitejšia a dokumentujú to aj odchody za prácou mnohých talentovaných slovenských dizajnérov do Čiech (Boris Klímek). Za Allt Studiom (2000) sa skrývajú dvaja dizajnéri, manželia Elena a Peter Simoníkovci. Založiť si vlastné štúdio však neznamená len navrhovanie, ale aj realizovanie, hľadanie vhodného výrobcu, zabezpečovanie a skúšanie nových materiálov, aj marketing. Jednoducho, všetko. V podobnej situácii je aj Mejd Studio (2011) so zakladateľmi Katarínou Beličkovou a Petrom Simoníkom. Je to beh na dlhé trate s obrovskou dávkou trpezlivosti,“ upozorňuje bývalá šéfka Slovenského centra dizajnu.

 

cs nabytok 07

Stolička,František Jirák, 1966,
drevolaminát, drevo,textil,
Tatra nábytok Pravenec

cs nabytok 09

Kreslo T 2403, KODRETA Myjava,
dizajn: ViliamChlebo

cs nabytok 10

Stolička č. 18,
THONET VEĽKÉUHERCE

 

DIZAJN JE GLOBÁLNY

Charakterizovať československý dizajn konkrétnymi znakmi nie je možné. Podľa Kataríny Hubovej rýdzo slovenský alebo český nábytok nikdy neexistoval, a to už aj preto, že aj dizajnéri na vývojových pracoviskách v minulosti sledovali svetové trendy a boli nimi ovplyvnení. V 30-tych rokoch 20. storočia to bol konštruktivizmus, najmä bauhausovský vplyv, v 70-tych rokoch môžeme hovoriť o škandinávskom vplyve, v raných 80-tych rokoch skôr o talianskom, neskôr postmodernom. „O dizajne platí, že je univerzálny a globálny, nábytok nevynímajúc. Za socializmu síce nebol voľný prístup k zahraničným časopisom a informáciám, ale dizajnéri či návrhári z podnikov často navštevovali rôzne veľtrhy a dokonca to bola i požiadavka vedenia, aby na veľtrhoch uspeli a navrhli niečo súčasné a porovnateľné so zahraničným dizajnom. Na našom trhu sa však takýto nábytok neobjavoval, ale naši dizajnéri práve za tieto prototypy získavali rôzne zahraničné ocenenia. Vďaka takýmto príležitostiam sa im podarilo prepašovať zahraničné časopisy, ktoré slúžili ako zdroj inšpirácie a poučenia. Poznáme zahraničné značky, ako napríklad Allesi, LigneRoset, Cappellini, Driade, Kartel, Knoll a iné, ktoré vždy spolupracujú so skvelými dizajnérmi, ktorí určujú charakter značky a vývoj v oblasti interiérového dizajnu. Menej známe firmy sa v lepšom prípade inšpirujú a mnohé, aj za cenu nerešpektovania autorského práva vyrábajú skoro identické kópie, ale za inú – nižšiu cenu a z menej kvalitného materiálu. Osobnosť autora je preto dôležitá. Tá robí meno značke, firme i krajine. Nábytok našich špičkových firiem je porovnateľný so zahraničným, a to aj dizajnom hoci je nesmierne ťažké konkurovať takému množstvu kvalitných výrobcov a značiek. O to vzácnejšie je, ak uspejú.“

 

Katarína Hubová

Vyštudovala Vedu o výtvarnom umení na FF UK v Bratislave, pôsobila v Slovenskej národnej galérii, vo vydavateľstve Mladé Letá a v roku 1992 nastúpila do SCD. Stala sa spoluzakladateľkou Výskumno-realizačného centra pri katedre dizajnu na VŠVU a spolu s Ivanom Čobejom zakladala tradíciu výstavy Fórum dizajnu v Nitre. Pracovala ako riaditeľka Múzea Milana Dobeša v Bratislave a kurátorka galérie KOMART. Od konca roka 2003 do roka 2015 zastávala pozíciu riaditeľky SCD. Je spoluzakladateľkou Slovenského múzea dizajnu a od roka 2016 kurátorkou Slovenského múzea dizajnu pri SCD so zameraním na produktový dizajn, nábytok a úžitkové umenie. Venuje sa publikačnej činnosti pre odborné časopisy o dizajne, tvorbe koncepcií a realizovaniu výstav zameraných na dizajn.

 

Pripravila JANA GOMBOŠOVÁ foto MMCITÉ, BRIK, JAVORINA, SLOVENSKÉ MÚZEUM PRI SCD ADAM ŠAKOVÝ