16. 6. 2016

O prestíži Pritzkerovej ceny niet pochýb, býva totiž prirovnávaná k Nobelovej cene. Medzinárodná porota zložená z architektov, podnikateľov, kritikov a historikov architektúry určuje víťaza zo stoviek nominovaných v tajnom hlasovaní, a to už od roku 1979. Tradíciou je aj odovzdávanie ceny vždy v inom meste. V roku 2015 sa jej laureátom stal Frei Otto, celkovo druhý architekt nemeckej národnosti, ktorému sa podarilo cenu získať. Tento ročník sa však zapíše do dejín aj iným spôsobom – Frei sa stal prvým, ktorému bola cena udelená in memoriam.

Ako povedal Tom Pritzker, predseda predstavenstva a prezident nadácie: „Naša porota v tom mala jasno, kariéra Freia Otta je modelom pre generácie architektov a jeho vplyv tu bude aj naďalej cítiť. Správa o jeho odchode je veľmi smutná, bezprecedentná v histórii ceny. Sme vďační, že porota mu udelila cenu, ešte kým bol nažive.“ Bezprecedentná v tom zmysle, že doteraz sa nikdy nestalo, aby od momentu rozhodnutia až po odovzdanie ocenenia architekt zomrel. Predseda poroty Pritzkerovej ceny, lord Peter Palumbo, jeho smrť okomentoval nasledovne: „Čas nečaká na nikoho. Ak niekto pochybuje o tomto aforizme, včerajšia smrť Freia Otta, titána modernej architektúry, niekoľko týždňov pred jeho 90. narodeninami a krátko po udelení Pritzkerovej ceny za architektúru v máji v Miami, predstavuje smutný príklad tohto tvrdenia. Jeho stratu bude cítiť všade tam, kde sa praktizuje architektúra. Vizionárskeho architekta Otto Freia vystihuje viacero prívlastkov – utopický, ekologický, priekopník ľahkých materiálov, ochranca prírodných zdrojov, spolupracovník architektov, inžinierov a biológov a mnoho ďalších. V marci 2015 sa stal laureátom Pritzkerovej ceny, ktorú sponzoruje The Hyatt Foundation. Jubilejný 40. laureát Pritzkerovej ceny bol druhým z Nemecka, po Gottfriedovi Boehmovi. O ocenení sa stihol dozvedieť na sklonku svojho života, keď za ním niekoľko týždňov pred jeho úmrtím vycestoval výkonný riaditeľ ceny do jeho domova a štúdia Warmbronn v Nemecku, blízko Štuttgartu. Frei na ocenenie povedal: „Som veľmi šťastný, že som získal Pritzkerovu cenu a ďakujem porote aj rodine Pritzkerovcov. Nikdy som neurobil nič, aby som cenu získal. Mojím hnacím motorom v architektúre bolo navrhovať nové typy budov pre chudobných ľudí, ktorí prišli o majetok v dôsledku prírodných katastrof. Čo môže byť pre mňa lepšie, ako získať za to cenu? Čas, ktorý mi zostáva, využijem na to, aby som robil to, čo pomôže ľudstvu. Máte tu šťastného človeka.“

„Frei Otto je revolučný architekt a stavebný inžinier. Je známy pre svoj vývoj a použitie ultramoderných a superľahkých stanových štruktúr a pre inovatívne využitie nových materiálov. Je to skvelý učiteľ, založil vlastný Inštitút pre ľahké konštrukcie na univerzite v Štuttgarte v roku 1964.“ - Richard Rogers, Laureát Pritzkerovej ceny za architektúru 2007

Boj s gravitáciou

Nemecký vizionár praktizoval holistický prístup k architektúre aj pri spolupráci s odborníkmi z iných odvetví. Propagoval používanie moderných odľahčených štruktúr stanov, ktoré mali široké využitie. Priťahovali ho čiastočne pre svoje ekonomické výhody aj ekologické hodnoty. Veril v efektivitu, zodpovedné používanie materiálov a aj v to, že architektúra by mala mať minimálny dosah na životné prostredie. Utopisticky dúfal, že architektúra môže vylepšiť život všetkým. V kontraste s ťažkými, stĺpovitými, kamennými a murovanými stavbami, ktoré preferovali národní socialisti v Nemecku v časoch, keď v ňom vyrastal, bola jeho práca ľahkou, otvárala sa prírode a prirodzenému svetlu, bola demokratická, nízkonákladová, energeticky úsporná a keď bolo treba, navrhnutá dočasne. Frei Otto sa narodil 31. mája 1925 v Siegmare, vyrastal v Berlíne ako syn sochára. Jeho experimenty so zavesenými stanmi sa začali vo vojenskom tábore, keď ho ako pešiaka zajali na dva roky vo Francúzsku. Po roku 1948 sa vrátil k štúdiu architektúry na Technickej univerzite v Berlíne, na ktorú sa prihlásil ešte v roku 1943. O deväť rokov neskôr si v Berlíne otvoril vlastnú kanceláriu. Technológii plošne zavesenej konštrukcie namáhanej ťahom sa prvýkrát venoval vo svojej dizertačnej práci s názvom Zavesená strecha. Ako spoluzakladateľ biomorfnej architektúry, ktorá imituje prírodné tvary a štruktúry, spolupracoval na svojich projektoch s biológmi a antropológmi. Využil počítačové modely na vytvorenie senzačných membránových štruktúr inšpirovaných prírodnými javmi – vtáčími lebkami, mydlovými bublinami, steblami trávy či pavúčími sieťami. Jeho práce v oblasti ľahkých konštrukcií využívali čo najmenšie množstvo materiálu. Verejnosť si jeho práce prvýkrát všimla v 60. rokoch, keď zaujal návrhom nemeckého pavilónu na výstavu v Montreale. Freia však preslávilo zastrešenie mníchovského štadióna na letné olympijské hry v roku 1972. K jeho významným prácam patria aj tie pre nemecký pavilón na EXPO 1967, japonský pavilón na EXPO 2000 v Hannoveri, séria štruktúrovaných stanov pre výstavy German Federal Exhibitions v 50. rokoch a tie pre Stredný východ. Zaujímavým je aj jeho dom a štúdio vo Warmbronne, ktorý navrhol s ďalším architektom Robom Krierom ako syntézu domova, slnka a prírodnej energie. Sám Frei ho neskôr nazval predchodcom dnešných pasívnych domov a domov na solárnu energiu. Renzo Piano, laureát Pritzkerovej ceny 1998, označil Freia Otta za jedného z najdôležitejších ľudí na svojej ceste k architektúre, ktorého obdivuje pre jeho ľahkosť a boj s gravitáciou. Môžeme povedať, že práce jedného z najväčších architektov a inžinierov 20. storočia v mnohom inšpirovali a ovplyvnili modernú architektúru. Jeho krstné meno Frei znamená po nemecky slobodu. Rovnakú, akú bolo cítiť v dielach tohto človeka nespútaného dogmami minulosti.

"Plynulosť práce Freia Otta je taká povznášajúca, aká bola hĺbka jeho vynaliezavosti – presvedčivý manifest logiky prírody a jednoty ukazuje, ako môže architektonické a inžinierske riešenie napodobiť morfogenézu prírody. Čím viac vlastných projektov robím, tým viacej si vážim jeho priekopnícku prácu. Aj naďalej bude ovplyvňovať architektov a inžinierov budúcich generácií. Prvýkrát sme sa stretli v Nemecku v začiatkoch mojej kariéry a stal sa mi drahým priateľom. Jeho výskum konštrukcií namáhaných ťahom bol inšpirujúci a poučný a jeho cena zaslúžená. Naša radosť z tejto správy je útechou za stratu dobrého priateľa, architekta, vynálezcu, pedagóga a džentlmena." - Zaha Hadid, laureátka Pritzkerovej ceny 2004

Text: Sláva Štefancová