Adam Nathaniel Furman pracuje s farbou tak, ako ho to naučili roky vedľa dizajnérskeho velikána Rona Arada. S plnou vážnosťou. Aj keď to na prvý pohľad vyzerá presne naopak. Ovplyvnený multikultúrnym rodinným zázemím, predstavil počas uplynulého ročníka umeleckej prehliadky Design Miami Basel kolekciu netradičného nábytku.  Učí na prestížnej škole St. Martins v Londýne a založil dve štúdiá zamerané na výskum farebnosti v architektúre. Čo všetko sa pritom Furman snaží povedať svojou osobitou estetikou?

Pre Adama Nathaniela Furmana je extravagancia v prejave nevyhnutnosťou, s ktorou prekonáva zaužívané a zažité. A nachádzajúc inšpiráciu v kultúrnych odkazoch Latinskej Ameriky, Blízkeho východu ako aj európskej modernity, neustále si rozširuje výrazové prostriedky, ktoré zostávajú charakteristické pre jeho štýl.

 Foto: Adam Nathaniel Furman

Keď pred niekoľkými dňami predstavil trojicu dvoch kabinetov a stoličky v kolekcii The Royal Family, nadviazal tým na dlhoročnú líniu pestrofarebných návrhov, ktorými zaujal porotcov už počas udeľovania cien za architektúru RIBA v roku 2005. Uznania prichádzali počas ďalších rokov takmer z každého kúta sveta a vlani bol magazínom Elle Decor Italia zaradený medzi Nové talenty roka 2018.

 Foto: Mattia Balsamini

Furmana charakterizuje predovšetkým jeho obratnosť a nebojácnosť, s ktorou sa snaží nadviazať na prúd radikálnych architektov z prvej polovice dvadsiateho storočia. On sám priznáva, že sa vedome snaží zostávať na prieniku architektúry a umenia.  Lenže aj vnímanie priestoru sa u neho spája s chápaním farebnosti a možnosti, ktoré ponúkajú farebné odtiene; ako izolovane, tak v kombinácii. „Kanárska žltá je v každej farebnej palete prvkom, ktorý podľa mňa vytvára staccato efekt,“ uvádza v rozhovore pre Financial Times.

 Foto: Adam Nathaniel Furman

Keď Furman počas Design Miami Basel predstavil šikmo tvarované skrine a stoličku s atypicky nadrozmerným, okrúhlym operadlom, podarilo sa mu okrem iného inovovať štylistiku Art Deca. Aj napriek tomu zostáva Furmanov príklon k pestrofarebnosti aktuálnym obzvlášť v kontexte so súčasným syndrómom „večného dieťaťa“. Ten je charakterizovaný oblými, často nadrozmernými formami, mäkkými líniami, podobou detskej hračky a zdanlivo bezproblémovou estetikou. Odkazy na tradičné umenie Inkov a Mayov však dostávajú Furmanov dizajn do roviny multikulturálneho prepychu. Síce je zmysel pre pompéznosť tomuto dizajnérovi blízky, nie je to preto, že by na ňu hľadel povrchne. Fascinovaný svetom starovekého Ríma a súčasnej podoby mesta, Furman navrhuje všetko so zmyslom pre vrstvy. Či už sú to mandaly, návrhy sídlisk, kreslá alebo lampy, či dokonca maľby. "Ak sa pozriete na Rím, uvedomíte si, že je to stelesnenie internetu. Mnohé z nánosov doby sú od seba oddelené a samy o sebe už nedávajú zmysel. Niektoré však vynikajú a ďalej ovplyvňujú vzhľad celého mesta," hovorí Furman. A odkrývať to množstvo odkazov, ktoré vkladá do svojej tvorby, si nežiada ani tak pochopenie jeho vlastnej osobnosti, ako skôr prijatie budúcnosti a toho, čo si sebou prinášame z histórie.