Pravidlo dobrého vkusu sa potvrdilo. A že je jednoduchosť nadovšetko, dokázali víťazné štúdiá a dizajnéri v každej z nominácií. Niektorí víťazi prekvapili, iní zas potvrdili svoj status. No až na zopár výnimiek tu prevládala čierna, biela a šedá. Tu a tam sa niekde zaskvela zlatá či červená. V drvivej väčšine však boli viditeľné naturálne odtiene materiálov. Dizajnéri totiž dali tentokrát prednosť hmatovému zmyslu. Povrchy boli jemné, drsné, vrúbkované, matné aj hladké. Farby išli bokom, prednosť dostali tvary. Čo nakoniec potvrdili aj sobotňajšie Ceny Designbloku. 

Odovzdávanie cien sa zahájilo kategóriou Najlepšia kolekcia nábytku. Porota pri výbere hľadala víťaza medzi výrobcami, ktorých spájala práca s drevom. Ohýbané drevo kresla Chips však porotu presvedčilo najväčšmi. A treba povedať, že toto kreslo zaujalo aj našu redakciu pre viacero dôvodov. Má totiž mimoriadne nízky, pritom hlboký a komfortný sed. Na to, že ide o návrh z pera dizajnérky, Chips evokuje kreslo s neutrálnym charakterom. Nemá výrazne ženské krivky, nie je ani nástojčivo drsné či robustné. Jeho konštrukcia je ladná. Práve v prehyboch sa doň dostáva nevídaná objemnosť. Pre nás je Chips, čo sa týka stvárnenia a ergonómie, vyjadrením postoja, jednoducho „everyman“ trónom. Má vzhľad, ktorý zapôsobí, neurazí a vyhovie každému. Kombinuje ležérnosť, dostupnosť a pritom v ňom určitá maniéra, vyplývajúca azda z riešenia operadla, prechádzajúceho do úrovne podnožia. Doplnený o rovnako prehýbaný otoman, vystihuje Chips ideál dobového vkusu, mladistvého experimentu a vysokej remeselnej úrovne.

 Hviezdou večera aj celej výstavy bolo kreslo Chips, ktoré pre TON navrhla Lucie Koldová. Krása modelu sa prejavuje v jeho detailoch. Povrchové stvárnenie a riešenie línií zaujali odbornú porotu natoľko, že toto kreslo ocenila v kategórii Najlepšia kolekcia nábytku. 

A mladistvý experiment sa prejavil aj v projekte Mirror Stage, ktorý bol ocenený v kategórii bytových doplnkov. Terezia Lexová a Štěpán Smetana, zodpovední za kolekciu samostatne stojacich zrkadiel, v podstate dokázali vytvoriť určitý prechodník medzi starým a novým. Dostali zrkadlo do priestoru, dali mu nohy a tým porušili jeho tradičné postavenie. V úspornej škále farebných odtieňov vyjadrili aktuálne smerovanie k pastelovo sviežim odtieňom, ktoré na tomto ročníku neboli, prekvapivo, v takom hojnom zastúpení, než by sa dalo čakať. Títo študenti z ateliéru produktového designu UMPRUM, akiste vedomí si svojho zámeru, skutočne posunuli zrkadlo v našom vnímaní, ďalej. Preskočme však všetku poetiku oslobodenia zrkadla a zadívajme sa na samotnú formu. Má azda až nevídane moderný dizajn. Lenže nie v zmysle reakcie na svetové trendy, ale v zmysle reakcie na kontext ostatných svetových scén.  Dokonca aj samostatne stojaci Beoplay A9 od Øivinda Alexandra Slaatta s reflexnou plochou pôsobí pri Mirror Stage ťažkopádne. MUDU od lotyšského štúdia Heima je v porovnaní s nimi avantgardne zložité. Lexová a Štěpán vrátili do netradičného objektu dobrú, racionálnu postmodernu. Neprepískli to výberom farieb, tvarovaním nôh, ani hrúbkami prvkov. Všetko spolu korešponduje. Až tak, že tieto zrkadla nevedú človeka k tomu, aby pred nimi stál, ale aby stál spolu s nimi. Ešte dôležitejšie však je, že v podobe solitéru menia pojem o priestore a rozširujú ho o novú dimenziu, v ktoromkoľvek bode.  

Mirror Stage sú samostatne stojace zrkadlá, ktoré získali ocenenie v kategórii Najlepšie bytové doplnky. Za ich návrhom stojí tvorivá dvojica študentov Ateliéru produktového designu; Štěpán Smetana a Terezie Lexová. Foto: UMPRUM

Z celkového pohľadu mali počas dvadsiateho ročníka Designbloku navrch dizajnéri Z Openstudia, než výrobcovia zo Superstudia. Niet sa čomu diviť. Ich kreácie a samotné expozície boli kreatívne trúfalejšie, prechádzali do experimentu a zostával v nich prúdiť život. O dizajne sa tu hovorilo z hľadiska funkcie, pokusov a omylov, nápadov a možností. Na to, prečo tomu tak je, odpovedala dizajnérka Helena Patelisová zo Studia Wrinkle: „Myslím si, že ak sa pozrieme na dnešný štýl mladých dizajnérov, ktorý by sa dal pomenovať ako milenializmus, a na ktorý reagujeme aj my sami, ako jeho súčasť, prestáva to byť už len o tom, ako veci vyzerajú a čo je ich funkciou .Tou primárnou funkciou. Dnešnú generáciu dizajnérov zaujímajú širšie súvislosti. Prenikajú teda až do samotnej podstaty objekty a v ňom hľadajú jeho podobu. Tú konečnú podobu, ktorú môžete vidieť aj tu naokolo. To je niečo, čo odlišuje stále platný dizajn od dočasne atraktívneho. Určite je to aj o vývoji a prechádzaní nejakými štádiami. Na začiatku si ešte môžete dovoliť hľadať nové spôsoby vyjadrenia vlastných názorov. Potom však už musíte rozumieť tomu, čo je pre trh potrebné, čo je možné vytvoriť aj viackrát a ako je to časovo náročné. Preto si myslím, že milenializmus je pre túto dobu platný a v spojení so sociálnymi sieťami komunikuje aj to dôležité, aj to všedné.“

Prehliadka projektu Tridsaťtri strieborných prepeličiek bola spojená s verejným prieskumom farebného vkusu v Česku. Zároveň to bolo jedno z mála miest, kde bolo možné vidieť väčšie spektrum farieb. Pre ostatné expozície Designbloku boli charakteristické čiernobiele prechody s ojedinelou prítomnosťou červenej či zlatej. 

Pri rozhovore s budúcou interiérovou dizajnérkou z Varšavskej univerzity, Natalou Tarnowskou, podieľajúcou sa na projekte Tridsaťtri strieborných prepeličiek, ktorý je súčasťou výskumu farebného vkusu európskych krajín, sa dostávame aj k téme dôležitosti cítenia a chápania vkusu. „Tento projekt sa snaží ukázať ľuďom, ako medzi sebou môžu súvisieť farby a formy. Oslovení dizajnéri navrhli do tohto projektu objekty, ktoré podľa ich názoru vyjadrovali kvality konkrétnych odtieňov,“ vysvetľuje a ukazuje pritom na dúhovo sfarbenú kaskádu, v ktorej sú viditeľné diela Simony Janišovej, Michaely Tomiškovej či Agnieszky Bar. A aj keď bol tohtoročný Designblok v prevažnej miere prehliadkou čiernej, bielej a zlatej, tu a tam zažiarila zelená, oranžová či ružová. No ak by sme mali zhodnotiť celkový dojem, Designblok ukázal, že na našej scéne stojí generácia dizajnérov, ktorí kladú dôraz na materiál, jeho čistotu a jeho nové možnosti. Farba je pre mnohých totiž tak serióznou oblasťou, že hra s ňou zostáva, žiaľ, nevysloveným tabu. 

Redaktor: Ján Krajč