Matteo Fogale okolo seba zoskupil tím siedmich dizajnérov, ktorí spoločne s ním hľadali súvislosti medzi súčasnou estetikou a architektúrou modernistického uruguajského architekta Julia Viilamaja Echaniza. Spojením dizajnérov z Uruguaja, predstavil jedinečnú kolekciu nábytku v galérii Aram počas prebiehajúceho Festivalu dizajnu v Londýne.
Uruguajského dizajnéra, pôsobiaceho v Londýne, viedla k tomuto kroku skúsenosť, ktorú zažil počas praxe v múzeu Casa Vilamajó, venovanom celoživotnému dielu Julia Vilamoja, jedného z Le Corbusierových súčasníkov. Po objavení skíc a náčrtov vybavenia do víl a budov, ktoré architekt za svojho života nestihol premeniť na reálne objekty, sa Fogale odhodlal nájsť partnerov, s ktorými by vedel spojiť sily. Výsledkom jeho hľadania bolo stretnutie sa so zúčastnenými štúdiami, ktoré sa predstavili počas minuloročného Londýnskeho bienále dizajnu.
Celkovo sa pod hlavičkou Hilos Invisibles stretlo až sedem dizajnérov, medzi ktorými sa nachádza Carolina Palombo Píriz, Claudio Sibille, Rafael Antia či Studio Diario. Najvýraznejším momentom kolekcie je však model Americana, ktorý navrhol Fogale v spolupráci so štúdiom Muar. Na Americane je totiž čosi, čo každého diváka dostáva do úzkych. Díva sa na kreslo, konzolu či stolík? Fogale objasňuje, že už pri hľadaní vhodných skíc pre použitie, vyberal zámerne také, ktoré mu často vôbec nedávali zmysel. Dizajnér priznáva, že často nevedel, či sa díva na tvar stĺpu alebo je to len podstava stola, ktorý nakoniec Vilamajó navrhol v inej podobe.
Práve Americana svojou tajomnosťou a nejednoznačnou formou poskytuje priestor na diskusiu a možnosti praktického využitia. Vrchná časť modelu pozostáva zo skleného štítu a prechádza prostriedkom základne, vyrobenej z lokálneho exotického dreva. Tri chrómované podstave, ktoré vytŕčajú v odlišnej výške zo spodnej časti prispievajú k tomu, že Americana pôsobí z bočného pohľadu ako kreslo. Bez ohľadu na to, ako však bude nakoniec model využitý, vyjadruje kolekcia odkaz dizajnérov zo scény, o ktorej sa v Európe sa veľa nevie. Fogale uprasňuje, že Britská rada ho prizvala na Londýnsky festival dizajnu práve z toho dôvodu, že scéna Uruguaja je ešte stále málo prebádaná a popri iných latinskoamerických krajinách, obzvlášť Brazílii, sa vie o jej histórii či predstaviteľoch v oblasti dizajnu, naďalej veľmi málo.
Pre Rafaela Antíu bola spoluúčasť v tomto projekte o niečo významnejšia. Po niekoľkých rokoch sa totiž vrátil naspäť k navrhovaniu objektov. Antía, ako niekdajší člen dizajnérskeho štúdia Sámago, sa však dovtedy zaoberal návrhom dreveného nábytku. V prípade Hilos Invisibles mu však učarovali návrhy stolov, ktoré pozostávali z betónovej podstavy. Práve preto, že tento materiál Antía nepoznal, rozhodol sa otestovať jeho možnosti tým, že ho skombinoval so sklom. Dvojicu brutalistických stolov popri organickom vzhľade charakterizuje tiež uplatnenie medených upevňovacích manžiet, ktoré dodávajú objektu aspekt elegancie a rafinovanosti.
Carolina Palombo Píriz sa pri návrhu kresla Tuturu nechala inšpirovať budovou hotela v Montevideu, ktorý architekt navrhol prevažne z prírodných materiálov. Na mieru utkaný vlnený poťah a operadlo pozostávajúce z prútenej tuturu rohože, utvorenej použitím listov miestnych porastov, predurčujú kreslo k tomu, aby našlo svoje využitie v metropolitných apartmánoch aj menších usadlostiach či vilách na vidieku.
Hilso Invisibles znamená v preklade Neviditeľné nite. Symbolicky pomenovaný projekt uruguajských dizajnérov však v konečnom dôsledku prekonáva viac, než len čas medzi pôsobením Julia Vilamoja a Mattea Fogaleho. Dostáva sa za hranice toho, čo nábytkom byť môže a je stelesnením fiktívnych objektov, ktoré po formálnej stránke zapadajú do výjavov z Calvinových Neviditeľných miest. S neviditeľnosťou štítu kresla Americana sa zároveň podarilo zviditeľniť veľmi nenápadnú scénu, schopnú udiviť.
