« Všetko je o inšpirácii životom,Všetko je o inšpirácii životom,o súčasnosti, v ktorej žijeme. »

 

LEA FEKETE VÁS ŠOKUJE SOFISTIKOVANE. S INTELIGENCIOU A ZMYSLOM PRE DETAILY. ČRTA, KTORÚ NEPREHLIADNETE PRI POHĽADE NA JEJ TAPISÉRIE A KOSTÝMY, SA DOSTALA AJ DO PRIESTOROV SHOWROOMU GALÉRIA LEA FEKETE POD MICHALSKOU BRÁNOU. JEJ PODOBA SA V PRIEBEHU DVADSIATICH ROKOV ZMENILA LEN NEPATRNE. AKO HOVORÍ ONA SAMA, NEBOL NA TO DÔVOD. KEĎ TOTIŽ ROBÍTE VECI S CITOM A VIETE, PREČO ICH ROBÍTE, NEPOTREBUJETE BYŤ NUTNE VO VŠETKOM PROGRESÍVNI.

Prvýkrát som sa s Leou Fekete zoznámil ešte ako študent počas prvého ročníka Trienále textilu v Liptovskom Mikuláši v roku 2006. Vyššia moc mi umožnila položiť jej po viac ako desaťročí niekoľko otázok, ktorými by bolo možné preniknúť do menej známych rovín tejto výnimočnej osobnosti. Vlastným tempom prekonáva samu seba a nové formy sebavyjadrenia nachádza v technike, ktorú už roky trpezlivo zdokonaľuje. Mohli sme začať rozprávaním o Trienále. O tom, ako ponúklo jedinečnú platformu pre textilných dizajnérov a umelcov z celého sveta. Ale náš rozhovor sa začal odvíjať z celkom iného bodu jej životného príbehu.

V osemdesiatych rokoch ste strávili istý čas v rodisku Yvesa Saint Laurenta, v Alžírsku. Ako si vybavujete tamojšiu kultúru bývania a vzhľad životného priestoru?
Alžírsko je najväčšou krajinou Afriky a mestá ako Constantine, Batma, Ghardaia, Timimoun si pamätám najviac. V tom čase tu odborne pôsobilo veľa zahraničných expertov a aj viac odborníkov z bývalého Československa, ktorí mali možnosť pracovať na univerzitách či priamo ako lekári a stavitelia. Rovnako tam vtedy pôsobil aj môj otec, ktorého som navštevovala a spolu s ním cestovala po krajine. V čase socializmu to bolo veľmi exotické. Spoznávať krajinu a stretnúť sa s kočovnými Berbermi, vidieť malé zelené oázy zavlažované artézskymi studňami či trh tiav a kôz v Ghardaii. Kultúra Berberov bola
pre mňa veľmi zaujímavá. Rodiny žili jednoduchým spôsobom a priamo vidieť tkanie kobercov z ťavej vlny bolo pre mňa zaujímavým zážitkom. Vlna bola spracovaná a farbená ručne, takže ste sem-tam ešte
mohli naraziť na časť stebla z trávy, či na hrubší kúsok vlny v koberci. Všetko bolo jednoducho hand made a mimoriadne pôsobivé. Lákalo ma vyskúšať si prácu s ťavou vlnou, použiť rôzne ozdobné korálky, priadze a prírodne farbené, ručne tkané latky. V čase týchto mojich návštev som žila veľmi tvorivo. Spomínam si na niekoľko hotelov na ceste na juh do Timimounu a na Saharu, ktoré boli ovplyvnené berberskou kultúrou; všade bolo veľa tkaných kobercov, sedení, spolu s veľkými koženými taburetmi či sedačkami a v celom priestore to intenzívne voňalo. Hotelíky a ostatné príbytky boli prispôsobené
prírodným podmienkam, najmä kvôli ochrane pred piesočnými búrkami a slnkom. Sama som zažila piesočnú búrku. Všetko je vtedy „stratené“ a vy nevidíte vôbec nič. Všetky tamojšie objekty sú akoby sklonené nižšie k zemi, okienka sú naozaj malé, ale dvory veľké; chráni ich plot s keramickou výplňou – mriežkou, často bielej farby, ktorá funguje ako slnolam a vetrolam zároveň. Izby boli zariadené v prevažne prírodných, svetlých odtieňoch.

Inšpirujú vás tieto spomienky aj dnes?
Sú to krásne spomienky a obrazy, ktoré vnímam ako kultúrny prínos. Kozí a ťaví trh v Ghardaii bol taký fenomenálny v tom neustálom dohadovaní a zjednávaní, povedala by som, že až prekáraní; ten rituál, kto bude novým majiteľom ťavy alebo kozy, bol nesmierne zaujímavý. Vnímam to skôr ako spoznávanie a obohatenie inou kultúrou. Všetko odtiaľ som si uchovala dodnes, rovnako aj krátky, ručne tkaný kabát z ťavej vlny. O vplyve Alžírska na moju tvorbu sa dá hovoriť azda iba v zmysle farebných kontrastov. Zelená v oázach sa mi v kontraste s farbou piesku zdala ešte zelenšia – všetko to bolo o kontraste
svetla a farieb. To bol nový, mne dovtedy neznámy poznatok. Autenticitu krajiny si pripomínam v podobe niekoľkých hand made originálov.

Držíte sa pri tvorbe obrazov jednej hlavnej témy alebo motívu, ktoré sú prítomné v celej sérii?
Motívom mojej tvorby je hlavne sloboda a voľnosť prejavu. Vedieť svoj názor dostatočne deklarovať a dať verejnosti na známosť, že si ho viete vytvoriť, udržať, rozvíjať a neopustiť ho. Mojou neustálou
motiváciou je tvorba rukopisu Ley Fekete. Snažím sa o neustále hľadanie inšpirácie, pretože inak by som stratila impulz. S postupom času sa snažím kriticky nazerať aj na svoju doterajšiu prácu a konfrontovať ju „nanovo“. Je to vždy zaujímavá záležitosť. Čím viac viete, tým viac otázok si kladiete a ste presnejší a disciplinovanejší
v tvorbe. Fascinuje ma už samotná alchýmia výrobného procesu. Je to aj tým, že som sa za ten čas posunula o kúsok ďalej – na základe obrazu už vyrábam látku v mimoriadne luxusnej metráži. Nie je to verná kópia, ale sú to vzory vytvorené z originálu obrazu. Prvý raz som predstavila túto látku na nedávnej výstave v pražskej Galérii Smečky pod názvom Tranquility. Výstavu som pripravovala celý rok veľmi komplexne – pod kurátorským vedením Xénie Lettrichovej. Diela svojou sugesciou a farebnosťou vypovedali niečo o hlbinách kozmu a vesmíru, čo bolo vyjadrené aj v šperku, malej plastike umiestnenej v priestore, ako aj v textilných kolážach obrazov z vlny a hodvábu spolu s maľbou. Jeden z obrazov sa volal Ticho v mori, iný Hladina, ďalší Univerzum. Všetko je to o inšpirácii životom, o súčasnosti, v ktorej žijeme. Cieľom výstavy bolo umocniť silu momentu a motto „Tranquility“ to dokonalo vystihlo.

Pred niekoľkými rokmi ste zorganizovali výstavu spolu s Norbertom Šmondrkom. Predviedli ste na nej aj objekty, ktoré vzišli z tejto spolupráce. Predchádzal tejto výstave iný spoločný projekt?Treba povedať, že Norbert, ako architekt, je aj autorom mojej Galérie v bratislavskom Starom meste. Vždy mal pre mňa niečo také osobité a tvorivé, že dokonca aj plán vytvoriť v galérii vešiakové ramená, ktoré samy osebe vážia niekoľko desiatok kíl, som sa nebála prijať. Sú to ramená odlievané z hliníka. Keď sa však pozriete na tvar galérie, jej stropné klenby a fakt, že objekt je zo šestnásteho storočia, jeho prepojenie s moderným prvkom bolo natoľko osobité, že sa mi to dodnes nežiada zmeniť. Všetky Norbertove detaily – kľučky, stojan so špeciálnymi nohami, zrkadlo či stôl – ma svojím dizajnom utvrdili v tom, že usporiadať spoločné výstavy bude veľmi príjemným zážitkom. Mnoho ľudí z výtvarnej oblasti tak mohlo spoznať jeho autorský dizajn v skle a nábytkových solitéroch. Logo mojej značky vytvoril akademický maliar Daniel Brunovský. V čase pred revolúciou sme tvorili pod značkou SET spolu s ním a s Adou Krnáčovou módu a šperk ako neoddeliteľné súčasti.

Vrúcny a dlhodobý vzťah k hodvábu dokazujete aj pri vytváraní obrazov. Preferujete aj konkrétne farebné odtiene?
Farebnosť je rozmanitá, závisí od témy. Aj tu však existuje pravidlo, že ak použijete päťdesiat rôznych farieb, musíte vytvoriť taký rámec, aby sa k sebe hodili. Istá vycibrená citlivosť vám nedovolí, aby ste úplne zmenili rytmus, ktorý je vám osobnostne daný. To je intuícia. Každého jeden a pol roka som v Paríži na veľtrhu látok a intuitívne viem, čo si tam mám vziať do ruky. Mám rada inovatívne materiály, ale aj to, čo vyjadruje vtip a nadčasovosť spracovania. Niečo, čo je nezvyklé a netradičné. Ocitli sme sa v treťom tisícročí tak rýchlo, že tá premena a možnosti sú dnes mimoriadne progresívne. Prekvapuje ma, čo všetko dnes môže byť textilným materiálom. Rovnako ako pri interiéroch, aj pri tvorbe obrazov pracujete s kompozíciou a plochou. Pri návrhu šiat ide navyše o formu a siluetu. V obidvoch prípadoch je však nevyhnutný pohyb. Počítate s rozličnosťou pohľadov? Interiér najčastejšie tvorili architekti, dnes sa stane, že sa spoja aj s výtvarníkmi a vznikne výtvarná spolupráca. A nie je vôbec náhoda, že inde vo svete aj módni návrhári často vytvárajú interiéry. Dôvodom je najmä ich citlivý prístup k priestoru. Navyše sú často oni sami impulzom pre zmeny. Pre Balet Slovenské Tance v SND som navrhovala 110 kostýmov. Navrhovať šaty pre jedného nositeľa je iné ako navrhnúť kostýmy, kde naraz v hľadisku sedí cez päťsto ľudí. Prístup je síce rovnako zodpovedný, no odkaz diela je vo verejnom priestore odlišný. Tým, že sa zaoberám realizáciou svojich materiálov, dokážem sa preniesť aj do interiérového dizajnu, nakoľko presne viem, kde by som svoje látky uplatnila. Ako módna dizajnérka sa snažím korešpondovať s priestorom, atmosférou, ľuďmi.

Pre Château Herálec ste navrhovali textilné zariadenie interiérov. Čím bola táto skúsenosť špecifická?
Château Herálec bol veľkou príležitosťou. Zadanie bolo priame a konkrétne. Išlo o vytvorenie dizajnu vzoru látky v interiéroch zámku, ktorý vychádza zo symbolu Château Herálec. Na základe stretnutí s majiteľmi a ich súhlasu sme našli výrobcu, ktorý zrealizoval veľkú škálu farebných variánt vzoru na tkanú látku. Bolo to okolo 80 farebných možností žakárového vzoru, ktorý sa odlišoval v minimálnych aj výrazných odtieňoch. Nakoniec sa z nich vybralo len niekoľko farebných variácii a spolu bolo natkaných okolo 2 500 metrov materiálu. Textil, v podobe závesov, vankúšov, poťahov, čalúnení,
charakter interiéru mimoriadne obohatil. Myslím si, že výsledok je v historických priestoroch kúzelný.

Ak dovolíte, pri Château Herálec by som ešte zostal. Vytvorili ste takisto darčekovú kolekciu šperkov. Je medzi stvárnením šperkov a prostredím hotela ideová súvislosť?
Motívom spájajúcim vzor látok aj formu šperkov je päťcípa Herálecká ruža, ktorá je základným symbolom Château Herálec. Pôvodne bol šperk len symbolickým prvkom, ktorý mal byť súčasťou istej formy prezentácie. Nakoniec som túto kolekciu rozpracovala do mimoriadnej pestrosti – od náušníc cez prívesky až po náramky. Keďže každá herálecká ruža bola iná, výborne sa mi na túto tému nadväzovalo
aj pri kolekcii šperkov. Dokonca sme pred nejakým časom opäť realizovali niekoľko kusov. Táto pracovná príležitosť bola mimoriadne príjemná a veľmi rada by som si ju zopakovala, hoci prepojenie moderného a klasického v reštaurovanom priestore vôbec nebolo jednoduché.

Myslíte si, že by sme mali zariaďovať priestor na základe doplnku, alebo naopak, máme skôr dopĺňať priestor v závislosti od jeho výrazu?
Práve izby Château Herálec sú čiastočne motivované atmosférou jednotlivých obrazov – viažu sa na ich históriu a farebnosť. Vo všeobecnosti nemám veľmi rada veľké vymedzovanie sa. Každá stavba,
dom, byt, priestor, v ktorom bývame alebo pracujeme, vyžaduje niečo iné. Myslím si, že by mala prevládať snaha o dosiahnutie harmónie. Podľa toho citlivo uplatňujeme aj obľúbené doplnky. Priestor
získava výraz, ak je skutočne úprimným vyjadrením našej osobnosti a osobitosti. Interiér by mal reflektovať ľudí, ktorí v ňom bývajú.
Ja sama sa snažím o zachovanie harmónie medzi novým a starým.