Od podlahy k stropu je stena štúdia v Brooklynskom štúdiu vytapetovaná skicami, nákresmi a plánmi pre ďalšie jeho projekty. Errazurizov stôl je zaplnený note-it štvorčekmi. A on zatiaľ sedí niekde úplne inde. Sebastián Errazuriz sa totiž pohybuje medzi dvomi štúdiami, medzi New Yorkom a Chile. Ale hlavne sa pohybuje medzi umením a dizajnom. S brilantným intelektom a nesmierne presvedčivo, ako to dokáže málokto iný.
Zhrnúť okolnosti, za ktorých sa stal zo Sebastiána Errazuriza pojem na newyorskej a zakrátko aj svetovej scéne, možno krátko aj obsiahlo. Errazurizove začiatky možno hľadať v jeho rodisku, hlavnom meste Chile, Santiagu. História krajiny a jeho vnímanie reality ho v roku 2006 priviedli k myšlienke vysadiť na tamojšom futbalovom štadióne 4 metre vysokú magnóliu, ktorá mala byť symbolom vyhladzovania politických väzňov počas diktatúry generála Pinocheta v sedemdesiatych rokoch. Silný politický podtón tohto happeningu však Errazurizovi nezabránil vidieť novú funkciu futbalového štadióna, otvoreného verejnosti ako mestský park za účelom pozastavenia sa a zamyslenia nad osudom krajiny.
Od roku 2006 sa Errazuriz zapísal do povedomia ako ten, ktorý stiera hranicu medzi umením a dizajnom. Tak, ako to dokázal prejaviť na ready-made premene futbalového štadiónu, urobil to aj s kolekciou dvanástich párov lodičiek a krištáľovom lustri s päťdesiatimi preparovanými kanárikmi, papagájmi a andulkami, zdobiacami jeho ramená. Pre Sebastiana Errazuriza je však rovnako konceptuálny aj prístup k návrhu nábytku. „Nech navrhujem čokoľvek, musím vedieť, že v tom bude nejaký zvrat,“ priznal v rozhovore s kurátorom Christianom Viverosom-Faunom.
Snáď najvýraznejší zvrat nastáva pri pohľade na kolekciu jeho komôd a kabinetov, ktoré Errazuriz poníma ako interaktívne inštalácie. Nebojí sa prízvukovať, že cíti povinnosť poukazovať na kúzlo všednosti. V tej ležérnosti a chvíľami až ľahkovážnosti voči tomu, čo všetko si divák odnesie z jeho tvorby, sa jeho pohľad na svet značne líši od iných umelcov. Errazuriz sa neberie príliš vážne. O to vážnejšie však on berie svet.
Zadívať sa na jeho nábytok nestačí. Musíte s ním pracovať. Komody Fan či Wave sa už pri letmom dotyku otvárajú, či skôr rozpadávajú pod rukami. Ich stav v priestore je zakaždým odlišný, závisí len od toho, kedy chce užívateľ ukončiť akciu. Alebo v nej ďalej pokračovať a dostať sa až k samému záveru činnosti. Stále je to komoda a plní svoj účel. No Sebastiánovi Errazurizovi to nebráni v tom, aby jej dal vyššiu estetickú hodnotu. „Ak je umenie iba na uvažovanie a nemá úžitok, je to zlé. Ak je dizajn iba funkčný, je to takisto zlé. Ja sa preto snažím pohybovať medzi týmito dvomi extrémami,“ tvrdí.
Magistral Chest je dielom, ktoré vo svojej forme zachytáva podobu obraného mechanizmu. Ručne opracovaná komoda s tisíckami drevených špicov plní dvojitú funkciu. Vizuálny signál je jasný, jedná sa o obrnenie voči vniknutiu. V druhom pláne však Errazuriz navrhuje komodu, ktorá sama o sebe maskuje svoju skutočnú funkciu a podobne ako mätie jež či dikobraz svojho nepriateľa, mätie komoda votrelca pred tým, či sa vnútri nej niečo ukrýva alebo nie.
Presne tak, ako mätie Sebastian Errazuriz svojimi úmyslami. Na jednej strane sa snaží predstaviť verejnosti prostriedky k tomu, aby sa zastavila, zadívala a ocenila krásu vecí. Na druhej strane v nich vidí funkčné hľadisko, ktoré musí plniť svoju primárnu funkciu. Inak nemá zmysel venovať mu čas. Niekedy pôsobí Errazuriz ako módny návrhár, inokedy ako filozof. Lenže ak vyštudujete filmovú tvorbu, dizajn, a úžitkové umenie zároveň, multidisciplinárne sklony sú nevyhnutnosťou.
