Cena sa udeľuje od roku 2002 za vynikajúce zrealizované architektonické dielo. Niekoľko otázok nielen ohľadom CE.ZA.AR-a sme položili predsedovi Slovenskej komory architektov (SKA) Ing. arch. Jurajovi Šujanovi.

S architektonickými súťažami máte mnohoročné skúsenosti. Dlhé roky ste pôsobili ako predseda výboru pre súťaže a verejné obstarávanie predstavenstva SKA. Od mája 2007 ste predsedom SKA. Ktoré záležitosti sa vám z postu predsedu komory riešia ohľadom súťaží vo verejnej a súkromnej sfére jednoduchšie?

Zásadný rozdiel v mojom postavení nevidím, hoci je pravda, že v súčasnej pozícii má moje slovo možno väčšiu váhu pri rokovaní s vypisovateľmi súťaží a mám otvorenejšie dvere na Úrade pre verejné obstarávanie. Jedným dychom však musím zdôrazniť, že s týmto úradom sa nám dobre spolupracovalo aj v minulosti. Počas môjho pôsobenia na čele výboru pre súťaže a verejné obstarávanie sa podarilo prijať nový zákon o verejnom obstarávaní, ktorý prvý raz komplexne upravil problematiku súťaží návrhov, teda architektonických súťaží, vypisovaných verejným sektorom. V nadväznosti naň vydal úrad aj vyhlášku, ktorá upravuje podrobnosti o súťažiach návrhov v súlade so súťažným poriadkom komory. A keďže pri ich aplikácii mali viaceré, najmä mestské, úrady obavy, či môžu zadať projektové práce priamo víťazom súťažných návrhov, dohodli sme s Úradom pre verejné obstarávanie aj veľmi dôležité metodické usmernenie obstarávateľov, ktoré odporúča následný postup po vyhodnotení súťaže návrhov: z ocenených autorov sa rokovacím konaním bez zverejnenia vyberie jeden spracovateľ všetkých následných projektových stupňov, čím sa rešpektujú jeho autorské práva. Legislatívna úprava architektonických súťaží vo verejnej sfére je teda kvalitná. Horšie je to s jej rešpektovaním, čo je však širší problém právnej kultúry na Slovensku. V súčasnosti spolupracujeme s Úradom pre verejné obstarávanie na novele zákona, v rámci ktorej sa usilujeme o definovanie postupu, vedúceho k získaniu zmluvy na projektovú dokumentáciu priamo v znení zákona, o zníženie limitu pre povinné vypísanie súťaže návrhov a o jednoznačné vymedzenie, že elektronická aukcia je vhodná na obstarávanie tovarov s jasne vymedzenou špecifikáciou a nie architektonických služieb. Napokon, teší ma, že po mne agendu súťaží prevzal prof. Bohumil Kováč, ktorého považujem nielen za vynikajúceho urbanistu a pedagóga, ale aj za veľmi rozvážneho stavovského zástupcu, ktorý je erudovaným partnerom štátnej správy i vypisovateľov súťaží.

Na poli architektúry a stavebníctva máme v posledných rokoch na Slovensku niekoľko súťaží. Viacerých ste sa v minulosti sám zúčastnili. Ktoré ocenenie si ako autor ceníte najviac? Prečo?

Povedali ste to veľmi trefne. Napriek úsiliu predstavenstva SKA máme na Slovensku v posledných rokoch ozaj len „niekoľko" súťaží, aspoň tých komorou overených. Dodnes rád spomínam na našu prvú súťaž na Vstupný areál, vrátnice a oplotenie centra Slovenskej televízie v Mlynskej doline v roku 1991, ktorá nás s mojím vtedajším partnerom Petrom Moravčíkom priviedla k prvej realizácii i dlhodobejšej spolupráci so Slovenskou televíziou. Z verejných anonymných súťaží sa mi doteraz celkom pozdáva náš súťažný návrh na Polyfunkčné centrum Bratislavské nábrežie, ktorý získal prvú odmenu. Najviac si však cením prvé ceny vo vyzvaných súťažiach na Rozadol a Karloveské rameno. Obidva súťažné návrhy, aj keď po mnohých peripetiách, napokon viedli k realizácii týchto obytných súborov. Vlastne všetky veľké zákazky, ktoré sme v ateliéri projektovali s mojím dlhoročným partnerom Karolom Stasselom a našimi spolupracovníkmi, sme získali v architektonických súťažiach.

CE.ZA.AR sa udeľuje od roku 2002. Ako mohli architekti odprezentovať svoje diela predtým?

Súťažné prehliadky jestvovali aj predtým, dokonca aj v bývalom režime. Organizoval ich vtedajší Zväz architektov a hodnotili sa nielen realizácie, ale tiež projekty a štúdie, čo umožňovalo etablovať sa aj začínajúcim architektom. Podstatný prínos CE.ZA.AR-a však vidím v tom, že je určený nielen stavovskej obci, ale rovnocenne prezentuje kvalitnú architektúru širokej verejnosti.

Viac sa dočítate na strane 44 – 47

Text: Ivona Partmanová
Foto: Ľubo Stacho

Tento článok vyšiel v publikácii Top trendy v bývaní 2011